Ale vráťme sa teda späť. Odmietala som si priznať realitu, ktorá sa okolo mňa odohrávala. Celé to bol iba taký sen, a tak som sa ho snažila nevnímať, veď ja sa zobudím. No, ale hups, ja som sa zobudiť nemala a kamoška Ali mi to kričala do hlavy už asi desiaty deň.
Jedným z problémov bola vysoká škola. Ja viem, dá sa preliezť aj s éčkami... akurát ja som ju nemala ako prejsť, lebo som sa na ňu nedostala. A s tým súvisel aj...
ON.
Vlastne pardon, už len on. Zrazu prestal byť stredom môjho vesmíru a proti zákonom astrofyziky sa posunul niekam inam. Zopár trápnym planétkam (medzi nimi bola aj planéta s meno Issabella) sa zrútil celý hmotný i duchovný systém, ale na tom už vyšším princípom nezáležalo.
Nakoľko duša odumrela omnoho skôr než telo, rozhodla som sa túto nerovnováhu vyrovnať. Ali furt trepala žvásty o tom, že sa musím opäť participovať do spoločnosti, neviem, čo to slovo znamená, veď som sa ani na výšku nedostala. Preložila som si tak, že sa mám ísť s ňou ožrať do nemoty, a tak som šla.
Ono, žiaľ, niekedy aj tie najhoršie myšlienky a nápady skončia zle, ale ako vraví Kantov imperatív, aj snaha sa cení.
A predsa, ogrcať toľkých ľudí v jeden večer, nikto nemôže povedať, že som sa nesnažila integrovať medzi fungujúce planetárne sústavy.
Teraz na mňa vražedne pozeral kamarát Julo. To je ďalšia dôležitá postava týchto dní... ale to je už príliš veľa mien na ráno TOHTO typu. Hlava ma bolela.
Zavrela som oči a vytesnila zo seba všetko, nielen myšlienky, ale aj zbytočné plyny. Našťastie vyšli len ústami, čiže to bol len komický alkoholický prejav a vyhla som sa trápnej situácií.
Otvorila som jedno oko. Julo stále behal naštvane po izbe. Oko som preventívne zavrela. Na niektoré detaily bude ešte dosť času. Príliš veľa času.
Lepšie bude pokračovať nabudúce. Pokračovať v spomienkach.
Komentáre