Akt vracania skončený, zrazu mi je lepšie.
„A to z čoho takto?“
„Asi tie „vajcá namäkko“, čo som mala na raňajky.“
„Tak teraz si ty z toho mäkká.“
„No čo, bude haluz.“
„Je ti lepšie?“
„Omnoho.“
„Ideš domov?“
„Koľko je hodín?“
„Jedna.“
„Dosť neskoro.“
„Alebo skoro, podľa toho, z ktorej strany to berieš.“
„Ideme sa prejsť?“
„Jo. Zastavme sa na pumpe, kúpim si minerálku.“
Ten deň sa začal tak nevinne, obyčajne, mohol to byť krásny nudný deň. Teplomer už okolo desiatej ráno ukazoval 30 stupňov a ja som plánovala stráviť deň vyvalená pred telkou a smiať sa na zle nadabovaných telenovelách. Po pár nudných hodinách ponevierania môj život nabral nový smer a ja som preklínala, že to nie je len ďalšia blbá telenovela, ale že to vidím na vlastné oči a že sa ma to týka. Grrr.
Zazvonil telefón, do kelu, prečo som nemala vypnuté zvonenie? Ale keď na dispeji uvidela blikajúce meno kamoša, ktorý sa na rok odtrtkal do USA, nadšene som zdvihla.
„Heeej, hav ar jú Jane?“
„Fak jú, ty si doma?“
„Nó, čo by si povedala na párty?“
„Párty? Povedala by som – moderný slangový výraz mládeže označujúci oslavu, posedenie.“
Po bujarom rehote mi povedal miesto, čas a to, že tam budem. Zložili sme posielajúc si imaginárne bozky. Jeho víziu, že tam budem som skutočne nechcela zničiť. Čas ma tlačil, a tak som rôzne upravovania zovňajšku nechala na prírode, natiahla si potrhané rifle, prvé tričko, ktoré mi padlo pod ruku, hrabla rukou do vlasou a tvárila sa, že tie vlasy majú takto vyzerať. Takzvaný ležérny imidž.
Keď som z diaľky uvidela odľahlú chatu, spomenula som si na všetky Julove žúrky počas strednej školy, každý víkend bol dôvod na oslavu. Pochytila ma nostalgia a obavy. Kto všetko tam bude? Julo priťahuje stále nových ľudí, ale zároveň je stály priateľ. Teda aspoň pre mňa vždy bol. Taký druhý brat. Vlastne prvý, veď ja som jedináčik. Prišla som bližšie, to už Julo bežal za mnou, v ruke mal elegatnú fľašu a ja som videla, že chata je doslova narvatá ľuďmi, trčali z okien, vyletovali z komínov ako Santa Clausovia, opekali, pobehovali okolo. A ja som bola zrazu strašne rada, že som tu a že vidím toho blázna. Objali sme sa a nemo na seba kukali hodnú chvíľu.
„Vôbec si sa nezmenil,“ vravím mu.
„Ále čo, kukni jakú mám kérku.“ Somár. Ale „kérka“ bola fakt k svetu.
„Žiješ?“
„Prežívam a ty?“
„Dýcham.“
„To je dôležité,“ smeje sa.
„Kto všetko tu je?“
„Kopec ľudí, aj starí známi.“
„Parádička.“ Tak sme šli ruka v ruke k ohníku a rozprávali sa. Ten rozhovor bol však akýsi formálny. Obaja sme mali mnoho nového a mailov sme popísali málo. Jeho charizma však v USA neoslabla, práve naopak a ja som sa snažila odhadnúť, či je to stále môj Julo, ktorý mi strčil hlavu do blata, ale zároveň ma niesol domov, keď som bola prvýkrát opitá. Julo, si to stále ty? V dobrom aj zlom? Ja som ti nemohla písať maily, maily sú také neosobné. Možno som si chcela overiť pevnosť nášho zdanlivo večného priateľstva. Ako to bude? Možno toto bude naše posledné stretnutie, možno som pre teba rovnako dôležitá ako všetci títo ľudia naokolo. Ale možno pre teba znamenám stále trochu viac. Som tvoja Jane.
Prišli ďalší chalani v náručí držali litre vodky a Julo radostne vyskočil.
„Ach ty Tarzan,“ pomyslela som si.
Tak uplynuli asi dve hodiny, bavila som sa s rôznymi ľuďmi, ale cítila som sa nesvoja. Nie som už stará na takéto akcie? To hádam nie. Ale patrím sem? Človek keď nepije na oslave, vždy sa cíti out. Julo mi niekam odbehol a ja som ho hľadala pohľadom. Nadávala som si, že som sa nechala zdepkovať blbými myšlienkami. Tá moja paranoja. Ale niečo nebolo v poriadku. Cítila som to.
Julo vyšiel z chaty a vtedy som to už vedela.
„Čo sa deje?“
„Ale nič. Počuj a ty a tvoj drahý, vy ste ešte spolu?“ tá otázka vypovedala všetko.
Vtedy sa celá chata zrútila pod návalom plameňov a ja som horela spolu s ňou. Z ulice za rohom vystúpila babka mojej kamarátky, jednoznačne diablica. V rukách držala ihlice na štrikovanie, vlasy mala zopnutého do neuveriteľne pevného drdolu a kričala:
„Tá mládež, vagabundi!!! Zhumpľovanci!!! Do kostola nechodia, sodoma gomora!“ Šál, ktorý štrikovala bol obrovský, zatuchnutý, kde tu sa našla diera od moly, ale stále nebol dokončený. Padol na mňa ako sieť na líšku, snažila som sa vyslobodiť, ale moja snaha ma len viac zamotávala. Začala som sa dusiť. A okolo horeli pekelné ohne, v diaľke sa ozýval jej moralizujúci hlas a mňa zalial studený pot a mala som pocit, že zamrznem. Nohy sa chceli rozutekať na všetky strany – preč, preč odtiaľto, ale zároveň ísť si to overiť, vidieť to na vlastné oči, možno je to omyl. Lenže možno to omyl vôbec nie je.
Prečo som do tej chaty šla? Vidieť to znamenalo totálnu konfúziu pocitov. Vbehnúť medzi nich a dokopať ich oboch? Na čo? Ponížiť samú seba? Aj tak by ich ani jeden z mojich úderov nebolel, moje hlúpe tenučké ručičky , prečo som nikdy necvičila? Strápnila by som sa a stratila by som všetko. Veď ja som všetko aj stratila. A tak som sa otočila, bez slova odišla, lebo slová už boli nanič.
Kráčala som, nič si nevšímala. všetko je zničené. Ale Julo ostal ten istý, lebo keď som sa obzrela, aby som odhalila zvuky za sebou, bol to on, bežal za mnou. Prečo za mnou nebežal radšej Peter? Prečo?
„Čo, ideš preč?
„Uf, je mi dosť blbo.“
„Pila si dačo?“
„Jedno pivo.“
„Z toho ti ťažko bude zle.“
„Možno že sa mi máli. Chápeš, nedostatok tekutín.“
„Možno. Neni to niečo vážne?“
„Ja už nemôžem ďalej.“ klesala som k zemi a po tvári sa mi kotúľali imaginárne slzy.
„Už len kúsok, vydrž.“
„Nevládzem.“
„Tak poď, tu si sadneme.“
Ako sme si sadli, hlava sa mi zatočila, sklonila som sa a v momente vyprázdnila obsah svojho žalúdka, ktorý som si nazbierala za posledných päť dní.
Vraj toho pravého spoznáme nie podľa úsmevu, či očí, ale podľa toho, či podrží dievčaťu vlasy, keď zvracia.
On mi ich držal (Pán Boh mu to oplatí, sú riadne dlhé), ale ten pravý zatiaľ nebol.
Zas má byť môj záchranca? Julo sa vôbec nezmenil.
Komentáre